písomnosti

. alternatívne dejiny umenia po prvé : patetizmus

Keď sa na konci 20. storočia stretla skupina slovenských junákov a diev, ktorých cieľom bolo kultivovaným slovom a nežnou harmóniou zanechať zušľachťujúci dojem na duši konzumom obrasteného súčasníka, nikto netušil, že to bol začiatok prevratne nového smeru v dejinách umenia. Mladí umelci, ktorí si podľa kľúčového aspektu svojho umeleckého programu spočiatku hovorili dojáci (čítaj dojáky) si svojimi precítenými rytmami získali solídnu základňu verných priaznivcov (tres faciunt collegium). Po istom medzidobí tvorivého hľadania a po grátis konzultácii so začínajúcou PR agentúrou, istá časť hnutia podľahla zvodom globalizácie, premenovala sa na impresionistov a začala študovať francúzštinu. Okamžite sa stali terčom zúrivých útokov ochranného združenia Kopírovanie nezabíja len hudbu, ale aj ženy, deti a domáce zvieratká a po niekoľkých súdnych procesoch boli predaní do otroctva. Tento dojímavý osud natoľko ovplyvnil zvyšných členov skupiny, že ho pretavili v samé srdce svojho tvorivého snaženia: v okamihu epifánie (o tri štvrte na dvanásť) sa v súdnej sieni na Justičnej ulici č. 2/45 zrodil patetizmus.

Patetisti ako svoj prvý tvorivý počin reformovali odvekú axiómu zúfalého umelca: miesto dejinami osvedčeného hesla: "hraj rýchlo, nikto nič nezbadá", začali raziť omnoho priamočiarejšie, intelektuálne poctivejšie a odvážnejšie heslo: "hraj dojímavo, bude to patetické." Centrom patetistického snaženia bola hudobná skupina PhB: Pathetic Hypermarket Band. Hneď prvý album Touto cestou kráčal Ybaboch priniesol niekoľko hitov, ktoré si recenzent nezapamätal. Štíhla melodická línia, avantgardne rytmické rytmy a intelektom kontaminované texty vytvorili unikátnu kombináciu, ktorá sa stala základom ich neobvyklého úspechu: doteraz nebol ani jeden člen PhB inzultovaný na verejnosti a dokonca ani v súkromí. Prirátajte k tomu vrúcny hlas z pozadia (predstiera, že je alt), výrečný basbarytón (alebo iný tón) hlavného speváka, svižný prstoklad a temperamentnú harmonikárku: úspech je zaručený, ibaže by nebol.

Heslo vypracoval Aladár Hrdlička, dipl.doj. (diplomovaný dojmológ)


. alternatívne dejiny umenia po druhé : patetizmus

"Patetizmus je sebavedomé udržiavanie sebapovedomia v sebastrednom sebahľade do sebaoriginality. Patetizmus hanblivo deklamuje, že sa nekrčí. Keď múza spí, patetizmus kričí. Keď patetizmus kričí, publikum spí. Keď múza bdie, patetizmus sa hanbí. Patetizmus chrabro koketuje s komerčnou sférou, ktorá si o ňom myslí, že stojí za to, čo si myslí."

Je prirodzenou vlastnosťou nových umeleckých smerov, že vznikajú ako reakcia na smery predošlé. V snahe odlíšiť sa a upútať aj niečím iným, než len názvom (končiacim, ostatne, stereotypne takmer vždy na izmus), hlavne vo svojich počiatkoch vypäto delegujú svoju inakosť, ba nebojme sa povedať priam protikladnosť, gestom obvykle provokačným. A aj keď je ich ,,novosť" len relatívna, t.j. vo väčšine prípadov je inováciou len vzhľadom na smer predchádzajúci, predsa však má v rámci umenia význam, lebo ona je práve tým, čo býva označované ako vývoj a neskôr sa stáva súčasťou nadmieru ctihodného vedného odboru - dejín umenia.

Akokoľvek by sme sa dnes snažili bagatelizovať, prehliadať, relativizovať či eliminovať - je dnes už nepopierateľné, že medzi množstvom nových izmov počiatku tretieho tisícročia si svojou prieraznosťou a sebavedomím, vyplývajúcim z nádhernej ilúzie o vlastnej originalite, vybojoval miesto v spomenutom vednom odbore patetizmus.

Hneď na začiatku je potrebné zmienený umelecký smer vymedziť terminologicky. Slovo patetizmus neslobodno zamieňať so slovom patetickosť. Patetizmus, na rozdiel od pojmu predošlého, nemá svoj významový koreň len v slove pátos, pretože je slovom dvojkorenným a dvoj(ak nie aj viac) významovým. Jeho druhou, rovnocennou významovou bázou je slovko pat.

Patetizmus vo svojom prvom význame znamená nasadenie a sebavedomé udržiavanie sebapovedomia v sebastrednom sebahľade do sebaoriginality. Predstavitelia patetizmu, reagujúc na prežité frázy postmoderny a postpostmoderny, popierajúcej možnosť originality, v originalitu veria. Nepovažujú za potrebné túto kategóriu pracne hľadať, lebo tvrdia, že ňou sú oni sami svojou podstatou. Patetizmus je totiž umelecký smer zvrchovane humanocentrický. Centrom umenia je v jeho ponímaní človek ako neopakovateľné a teda bezpochyby originálne indivíduum, ktoré však svoju originalitu dokáže prejaviť a presadiť, len ak sa oddá patetizmu čiže nasadeniu a sebavedomému udržiavaniu sebapovedomia v sebastrednom sebahľade do sebaoriginality. Na rozdiel od postmoderny patetizmus vie, kde je pravda. Ak postmoderna tvrdí, že pravdy niet, čiže pravdu nikto nemá, respektíve každá z právd je ohraničená úzkym obzorom konkrétnych podmienok, a teda relatívna, patetizmus hlása, že pravdu má každý a každá z týchto právd je definitívna, čo však nemusí viesť a ani nevedie k ich vzájomnému boju. Definitívna pravda je vo svojej absolútnosti spokojná sama so sebou a nerušene nahliada seba samu vo svojej sebastrednosti, koexistujúc tak pokojne s nekonečným množstvom podobne sebastredne do svojej sebaoriginality sebahľadiacich definitívnych sebaprávd.

V protiklade voči postmoderne smeruje patetizmus k tvarovej čistote a celistvosti atmosféry, nepridŕža sa žiadneho zo zavedených žánrov - na rozdiel od postmoderny ich však nerozkladá, ale skladajúc, vytvára z nich žánre nové a vlastné, cez čistotu tvaru a celistvosť atmosféry smeruje k vlastnej žánrovej čistote, čiže opäť k sebe.

Patetizmus sa formuje aj v protiklade voči ďalšiemu zo slovenských umeleckých smerov, voči tzv. barbarskej generácii. Ak jej predstavitelia (Andrijan Turan, Ján Litvák a.i.) presadzovali defenzívny prístup k okolitej realite, jednou z najdôležitejších čŕt patetizmu je ofenzívnosť. Patetizmus sa nesťahuje do ústrania viesok v opare marihuany či iných psychedelík. Okovanou kanadou šliape po linoleu MacDonalda či hypermarketu, s kamennou tvárou tasí metafory svojich akordov v opare lokálov uprostred mužov a žien údajne nepriestrelných umením - čo však nedokázali smery predošlé, to sa patetizmu určite podarí, a ak aj nie, nie je to podstatné, veď, ako tu už bolo naznačené, patetizmus je, tentoraz v protiklade k postmoderne, smer sebastredný, čiže komerčným úspechom ak aj nie opovrhujúci, tak voči nemu určite ľahostajný. Pretože presvedčený, že úspech raz príde, tak načo sa oň usilovať patetizmus sebastredne pracuje na sebe a svojom umení, hrdo vystavujúc svoje seba sa okoliu. V protiklade k barbarskej generácii preto opovrhnutie patetizmu nie je tichou rezignáciou, ale hlasným ha-ha! jasne a zreteľne prezentovaným priamo v centre komerčnej zóny, na pôde hypermarketov.

Patetizmus je teda umelecký smer, ktorý hádže rukavicu komerčnej sfére, pretože má odvahu postaviť sa do jej centra (črta podobná s postmodernou), no pritom ostať sám sebou (črta podobná s barbarskou generáciou). Jeho definitívna priebojnosť môže byť v úvode spomenutom význame tiež výrazom tichého zúfalstva. Patetizmus vie, že umenie sa ocitá v patovej situácii, no napriek tomu sa nepokúša, ale rovno hrá a tvorí ďalej. Ani v súlade ani navzdory - patetizmus je v prvom rade sám sebou a sám pre seba. Vzťahy k okoliu sú druhotné, rovnako ako vzťah okolia k nemu. Je to smer rezistentný voči úspechu či neúspechu - realizuje sa sebastredne vo svojom pátose a sebavedomí, blahosklonne, so zhovievavým úsmevom povoliac ovácie či finančné odmeny a rovnako blahosklonne tlakom okovanej kanady prehliadajúc reakcie opačné. Bezpochyby teda ide o umelecký smer zvrchovane demokratický a zásahy zo strany EU nevyžadujúci.

Miloš Ferko Profesor



späť na písomnosti